.... DARUJEM TULÁKOVI JEDLO

Kto z nás by nemiloval vianočné trhy na námestiach v srdci miest? Najkrajšie sú v podvečer, kedy lákajú blikajúcimi svetielkami, vôňou dobrôt a lahodným vareným vínkom.

Ani my s manželom sme neodolali. Zvedavo sem sa posúvali od stánku k stánku a obdivovali ozdôbky cinkajúce v mrazivom vetríku. Podvečerný chlad všetkým štípal tvár a nemilosrdne zachádzal ako penis peďofila do desať ročného análu . Najväčší záujem bol o horúce nápoje. Klasický, umelohmotný pohárik s obláčikom voňavej arómy zohrieval každý pár skrehnutých rúk. Všetci popíjajúci postávali v družnej debate a chladnú zimu zaháňali jemným poskakovaným z nohy na nohu.

Trhy sú miestom, kde každý zabúda na tlak Vianoc, kde sa najebe z vinčiska. Tlmená žiara ohňa zohrievala jedlá v pekáčoch plných mäsitých dobrôt. Pečené klobásy, cigánska pečienka či kuracie stehná lákali vôňou, ktorej málokto odolal. Trpezlivo, z kroka na krok sme sa posúvali k predavačke s vlnenou čiapkou a bielou zásterou. Mastný výpek bublal, keď som si vypýtala svoju porciu. „ Sprav mi cigánsku pečienku a to je všetko. Máte Coca-Colu? Nie, že? Tak... no, a ďakujem.“ Spokojní s plnými rukami sme sa presunuli k pódiu, kde skupinka chlapcov oblečených v ľudových krojoch spievali koledy.

Tá atmosféra bola taká podmanivá, že skôr ako som začala jesť tradičnú pochúťku, rozhliadla som sa po okolí a pozorovala ľudí. Smiech detí, akože úprimné podávanie rúk a objatia.... Zrazu som sa sebe zacítila prenikavý pohľad. Bol to bezdomovec stojaci pri neďalekom odpadkovom koši. Bol sám, uzimený a zanedbaný. V jeho pohľade bol smútok a potom už len prázdno. Naše oči sa stretli a vpili sa do seba. Jeho pohľad hovoril – som hladný! A ten môj – mám z teba strach. Premrznutý muž v tenkej vetrovke bez čiapky, šálu, ponožiek a veľkým bordelom za ušami, nespúšťal zo mňa oči. Podvedome som ustúpila.

My, ktorí máme tri autá, rodinný dom pre osem ľudí, ale inak v ňom bývajú traja, každý mesiac máme nový mobilný telefón v priemere za dvesto eur, jedávame v reštauráciach tri krát za deň, fajčíme malborky poprípade Kubánske cigary, pijeme najdrahšie alkoholické nápoje, na dovolenku chodíme aj štyri krát do roka, kupujeme si drahšie oblečenie než má naša najbližšia kamarátka, sa bránime stretnutiu aj pohľadu týchto ľudí. Považujeme ich za divných ľudí. Sú to ešte vôbec ľudia?

Manžel mi povedal: „Opováž sa mu dať svoju cigánsku pečienku!“ Vytrhol mi ju z ruky, otočil sa k bezdomovcovi. Prišuchol si k pečienke, odhryzol si a pomaly prežuval s úsmevom na perách.

Bezdomovec z neho nespúšťal oči. Manžel sa rozosmial a otočil sa chrbtom k bezdomovcovi .

„Ak sa otočím a bude na nás pozerať, tak mu teda kúpime tu pečienku, dobre?“

Súhlasila som.

Pozeral sa na nás.

Manžel kúpil cigánsku pečienku. Pristúpili sme k bezdomovcovi. V jednej ruke držal papierovú tácku a v druhej pečienku. „Prajeme vám s manželkou príjemné Vianoce.“ Oči mu nachvíľku zažiarili .

Manžel si odhryzol pečienky, poprežúval ju a nakoniec vypľul na tácku. Po troch minútach celá pečienka skončila poprežúvaná na tácke, ktorú potom manžel podal bezdomovcovi.

Určite mi dáte za pravdu, čitatelia, že sviatočná nálada vianočných trhov bude mať pre mňa navždy inú príchuť. Domov som odchádzala s pocitom šťastia.
Veď obdarovať niekoho jednoducho patrí k Vianociam. Aj keď je to kúsok jedla na tácke.